Už som vážne zúfalá, unavená psychicky aj fyzicky…. Manžel ma opustil pred pol rokom, máme ročné a šesťročné dcéry. Som na rodičovskej, našťastie mám možnosť privyrobenia v práci, v ktorej som bola pred materskou. Ale som na všetko úplne sama. Manžel si chodí za dcérami podľa toho ako mu vyjdú smeny, potom sa musí vyspať, každý druhý deň chodí na 3 hodiny do posilňovne. Potom si musí upratať a uvariť, pretože si pred 2 mesiacmi našiel svoj podnájom. Ja sa starám o domácnosť, dcéry, vodím tú staršiu do školy, zo školy, úlohy ak tomu každý deň v mesiaci vrátane víkendov 3-4 hodiny pri počítači a pracujem. Takto fungujem od prvého dieťaťa a vždy bolo všetko na mňa.
Domnievala som sa, že sme s manželom v pohode, že je všetko v poriadku a že nemáme žiadne veľké problémy, čo by nemali iné páry. Ale opak bol pravdou, manžel kým odišiel, tak ma vraj už nejaký čas nemiloval a čakal že sa to zmení, ale nezmenilo. Druhú dcéru veľmi chcel, ale keď sme si ju robili, tak to vraj už stálo za nič. Pred odchodom sme sa dlhý mesiac snáď každý deň hádali, vždy kvôli tomu istému, bordel, deti hnevá, ja nevyspalá, on unavený atď. Až sa jedného krásneho dňa zbalil a odišiel, s tým že už takto ďalej nemôže, že končí. Som hrozne naivná a sklamaná.
Myslela som si, že si manžel skúsi aké to je žiť sám, starať sa o domácnosť a že si uvedomí čo všetko som pre rodinu robila a že mu s babami začneme chýbať. No bohužiaľ sa tak nestalo a nás vo veľmi skorom čase čaká rozvod. Ja som zúfalá, sklamaná a mám pocit že toto som si naozaj nezaslúžila…. Už neviem ako z toho von, aby som sa konečne prebrala a prestala naň myslieť. Stále naňho myslím, premýšľam, čo som vtedy mohla urobiť inak, aby neodišiel. Viac sa ho pýtať, viac s ním komunikovať.. ja neviem. Je mi to všetko ale strašne ľúto, a ešte viac preto, že spolu máme nádherné deti, ktoré to odnášajú.